utorok 20. februára 2018

Venuša a Mars

Najhorší z pocitov je ten, keď čakáš, predstavuješ si, aké to bude, cítiš motýle v žalúdku od vzrušenia a zároveň sa snažíš upokojiť, veď ty si to len namýšľaš, určite tam nebude, ale nevieš presvedčiť svoje ilúzie o zdravom sedliackom rozume. 
O rozume, ktorý predpovedá skutočnosť. Ktorý ti už od začiatku hovoril, aby si si nerobila nádeje a ty si mu len ľahostajne odpovedala, no a čo, nič by sa nestalo keby tam náhodou nebol. A aj keď tvrdíš, že si zmierená s úplne celým svetom, ten prázdny pohľad na schody pri dverách ťa odrovná. 
Vidíš tam toľko zbytočného priestoru, v ktorom tak veľmi chceš, aby tam stál a čakal ťa, fajčil a potmehúcky sa usmieval. Ale on tam nie je a ty sa zúfalo, s prímesom úprimného smútku, šialene smeješ sebe samej, čo si vlastne čakala? 
Najhorší z pocitov je ten, keď sme kvôli láske ochotní žiť v ilúziách, takých romantických a absurdných, až to z nás robí pomätencov. Ale ešte horší než ten najhorší je ten, pri ktorom vieš, že on ťa miluje rovnako veľmi ako ty jeho, trápia ho rovnaké ilúzie ako teba, ale priestor je charakteristika hmotných objektov určujúca ich vzdialenosť od seba a to je čistá fyzika, bez ilúzií. Čistá fyzika, ktorá tvorí ilúzie. Lebo táto vzdialenosť je niekedy tak veľká, že nič iné ako ilúzie ťa nedokáže udržať na nohách. 

pondelok 13. novembra 2017

Z(á)vraty

Je pol jednej a ja som v šoku
Objavujem, aby som stratila
Identitu vlastnej tváre
Nepodobám sa na seba
ani hlasom, nosom,
Jediným vlasom
na hlave
Tackám sa po izbách
hlavných aj vedľajších cestách
Vravím im
Dajte mi kávu a vypnite svet
Diktujte cenu radosti
Zaplatím, však
Čo stojí svet?
Trasie so mnou zima
Čiastočná vina, lebo môžem
Si za to sama
Že pokoj sa stal mýtom
A horská dráha citov
Zase krutou realitou
Tak mi napadá, že možno
Keď budem niekedy
sfukovať šesťdesiat sviečok
Na čokoládovej poleve
Nájdem to čo nájsť mám

A potom si zapálim

2017; Mavis Agony

nedeľa 5. novembra 2017

Koľko sekúnd trvá život?

Láska je stav
akútneho pomätenia
robí z teba blázna
keď ti úsmev prebíja uši
v obývačke
a potom ti slzy vyplavujú
oči v detskej izbe
ktorá s detstvom
nemá už vôbec nič
spoločné,
lebo láska.

Šťastie je stav
chronického smútku
ktorý je tak veľmi
negatívny
až vytvorí niečo
tak veľmi pozitívne
a ty si
tak veľmi myslíš
že je to
šťastie,
lebo láska.

Má to bolieť
máme na to orgán
a z pozitívneho
hľadiska:
všetko živé bolí
všetko živé občas trpí
všetko živé raní
nie si ničím
iný.

Kým žiješ, dýchaj
a kým dýchaš,
miluj.
To, že nestihneš
plakať
nikomu tu v strede
vadiť nebude
a tebe,
tam dole,
už vôbec nie.

Miluj,
prosím.

2017; Mavis Agony

piatok 3. novembra 2017

Stav tela: kritický

Celé telo ma bolí. Už mesiac. Organizmus uviedol všetky moje orgány do stavu "mimo prevoz". Žalúdok trávi sám seba a obličky filtrujú víno, nie krv. Najhoršie na tomto neurčitom stave je to, že sa mi už nechce ani plakať, stažovať sa alebo ľutovať samú seba. Už som zabudla, čo sú to pocity. Neviem ich od seba rozlíšiť, lebo v jednej a tej istej chvíli som spokojná, frustrovaná a sklamaná zároveň. Ani mozog so srdcom sa nevedia dohodnúť, kto nado mnou prevezme vedenie. Preto len tak plantám známou-neznámou a dúfam, že keď sa niekedy ráno zobudím, nebude mať bolieť nič.
  

nedeľa 29. októbra 2017

biely mok

otvor víno
príde Džin
a splní ti 
tri priania
jesť a nepribrať
milovať a nesklamať
piť a neopíjať 
ale nie si v 
rozprávke
tak
otvor víno
príde ráno 

2017; Mavis Agony

štvrtok 26. októbra 2017

pondelok 23. októbra 2017

Never im

Píšem správu:
svet krachuje
Pijem fernet
horko-sladko
je mi dobre
sme tu krátko
vravia mi,
nemám šancu
zmyslami 
opiť svoje 
vedomie
Tak to je
že veria
správam
kým ja 
dostávam
čo dávam.
Píšem správu:
pijem
zatiaľ
stále žijem
Správy písať
už nebudem,
prisahám a 
sľubujem.
Klamstvá za 
tri centy
na dvadsiatich
stranách. 
Píšem správu:
seriem na vás

Mavis Agony; 2017

pondelok 7. augusta 2017

Šípková Ruženka

Otvorím oči, zobudím sa. Hľadám ťa niekde pri sebe. Nie si tu. 
Znova sme každý niekde inde, pod inou perinou, s inými snami a nočnými morami. 
Abstinenčné príznaky spôsobené nedostatkom teba sú neporovnateľne horšie ako tie z hocijakého chľastu a kľudne aj nikotínu. 
Bez teba sa mi chce akurát tak plakať. Ako veľmi môže človek človeku chýbať bez toho, aby sa z toho nezbláznil? Lebo ja dnes ráno o 5:48 šaliem.
Keď znova otvorím oči, chcem ťa mať pri sebe. Inak sa nezobúdzam. 

2017; Mavis Agony