sobota, 1. júla 2017

Prečo? No lebo

Kráčala som za nim ako krava za volom, poslúchala som naslovo. Daj si ruky za chrbát, počítaj koľajnice, kráčaj dopredu, sústreď sa, neobzeraj sa, teraz vlaky nejazdia, počítaj koľajnice, koľko ich je? Ja neviem, koľko tých koľajníc bolo, ale prišlo mi nás ľúto. Naše víkendy sú v podstate ohrané platne, kedy sa niečo ako prekvapenie nedeje. Pretože už v stredu ráno viem presne odhadnúť, ako dopadneme v piatok v noci alebo v sobotu večer. Bolo mi to jedno, sme mladí, krásni, máme čas, keď nie teraz tak kedy potom? Ale v ten večer mi nás prišlo ľúto, lebo ráno sa zobudíme a sme bez záujmov. Voláme jeden druhému, vraj poď na kofolu, a potom kráčame o pol dvanástej v noci po koľajniciach, snažiac sa príliš jeden na druhého nedýchať.
Prešli sme popod most a boli sme pri panelákoch. Stále rozprával, rozprával, rozprával. Snažila som sa mu vysvetliť, že sa o seba dokážem postarať aj sama a nepotrebujem, aby ma chodil odprevádzať na taký kúsok. Akú mám istotu, že jemu sa nič nestane cestou späť domov? Nepočúval ma, stále rozprával.
Zastali sme pri mojom vchode a sadli si na schody. Svetlo nad našimi hlavami sa každých pár sekúnd rozsvietilo a potom zhaslo, kopírovalo naše pohyby. Zapálili sme si.
„Prečo si taká smutná?“ opýtal sa. „To určite zo mňa, však, že som sa znova ožral ako prasa.
Nepozrela som sa na neho, pretože som mu nedokázala v tú chvíľu klamať. Bola som smutná. Ale nebolo to kvôli nemu, bolo to kvôli nám. Mama mala pravdu. Ach, ako veľmi to nemám rada!
„Nie som smutná, to sa ti len zdá,“ nepousmiala som sa, aj keď sme boli po druhom najlepšom sexe v našom vzťahu a ja som mala za sebou vo všeobecnosti dosť dobrý deň.
Pravdou je, že mama mala pravdu. Pred pár dňami mi v obývačke povedala, že náš vzťah nevidí perspektívne. Nikdy sme sa o vzťahoch nerozprávali. Vraj nemáme nijaké spoločné záľuby. Čo robíme ak nesedíme v krčme alebo nefajčíme u nás alebo u neho na dvore? Neznášam, keď počúvam to, čo si sama uvedomujem, ale snažím sa predtým ujsť. A ono ma to zrazu v tej obývačke dobehlo, spadlo to na mňa celé ako trámy starej chatrče, a tá stará chatrč boli moje ilúzie o láske.
Nie je sa preto čo čudovať že som v ten večer, vlastne nie, v ten okamih, bola smutná. Prežívali sme repete minulého týždňa, a toho predtým, a tých ďalších osemtisíc pred nimi. Tu nás nič nemohlo prekvapiť, žiadny exhibicionisti vyskakujúci spoza kríkov. Všetko bolo podľa starých dobrých víkendových tradícii. A ja som bola zrazu smutná.
Nasledoval dialóg:
„Prečo to pre mňa robíš?“
„Čo kon... kon-krét-ne máš na mysli?“
„No toto všetko.“
„Akože ťa chodím odprevádzať ku krstnej a záleží mi na tom, aby si bola v bezpečí?“
„Napríklad aj to. Ale prečo ma máš rád. Prečo to sám sebe robíš?“
„Aaach... Lebo ťa milujem najviac na svete a všetko, čo robím, robím pre teba a kvôli tebe.“
Je mu úplne jedno že peniaze vráža do benzínu len preto, aby ma videl na polhodinu, vyfajčil štvrťku krabičky a išiel zase späť domov. Keby neprišiel on, nevídali by sme sa tak často ako sa vídame, lebo ja nemám vodičák a on chápe, že je unavujúce po robote ešte fungovať. Rád sa so mnou rozpráva a je rád so mnou. Mrzí ho, že sa nedostal do Švajčiarska a že nezarába 6000€ za mesiac, lebo za tie prachy ma chcel zobrať v septembri na dovolenku, len ja a on.
Prečo, preboha? Prečo kvôli mne? Veď ja si to nezaslúžim. A nehovorí to za mňa moja genetická neschopnosť doceniť seba samú, šepká mi to zdravý racionálny úsudok. Prečo to robí pre niekoho takého, ako som ja?
Lebo keď príde, hoci aj na pätnásť minút a ja mu prídem len v šľapkách otvoriť, vidí tú radosť v mojich očiach. Pre tú radosť by precestoval aj polovicu sveta. Jemu to stačí. Prečo? Pretože ma miluje. On ma už neľúbi, on ma miluje.
Pozerala som priamo pred seba na značku „daj prednosť v jazde“. Päť, stiahnutý žalúdok. Štyri, bodliaky v krku. Tri, sucho v ústach. Dva, vlhko v očiach. Jedna... „Poklad, choď prosím domov lebo zmokneš.“
„Prečo sa na mňa nepozrieš, láska? Pozri sa, prosím, na mňa,“ dotkol sa môjho pravého líca a jemne pootočila moju tvár k tej svojej.
Vieš, ja nemôžem. A prečo? Pretože by som sa rozplakala. Cítila som sa ako zasraná bipolárna porucha, nevedela som sa rozhodnúť, čo cítim, a to ja nemám rada. Ako môže človek vedieť, že niekoho miluje? Ako si môže byť istý tým, že ráno v potravinách nestretne niekoho, koho bude raz milovať ešte viac? Žiadne garancie, a hoci mi povedal, že vo mne vidí veľkú istotu, neuistilo ma to o ničom. Istota v láske je ako istota v antikoncepcii, stále je len 99% pravdepodobnosť, že to bude fungovať. Nie je to smutné?
Som jeho vegoš. A vždy ním aj budem. Pri jeho slovách som mäkla, zabúdala na slová, ktoré ma tak frustrovali v obývačke. Každý akceptuje len takú lásku, o akej si myslí, že si zaslúži. Mami, neurobím s tým nič. Ako keby som s tým niekedy niečo mala v pláne robiť...

Po hodine sedenia na schodoch sme sa zodvihli a išli k nemu. V ten večer ma srala ešte jedna vec – prečo mi také pekné veci dokáže povedať len vtedy, keď má v sebe dve promile?  

streda, 31. mája 2017

poď von, princezná

a ty len prídeš
na svojom čiernom Pole
batman
obrátiš ma o 180°
a z tmy je zrazu svetlo
skoro deň
ako to robíš
že v sebe cítim
štetku aj pannu
zároveň? 

2017; Mavis Agony

štvrtok, 18. mája 2017

200 kilometrov týždenne

chýbaš mi 24/7 a
nie iba večer
keď zhasínam svetlo
vdychujem ticho
ohavné prázdno
vedľa mňa,
hoci moja posteľ je
malá,
veď ty vieš,
teba by som tam vtes-
nala
aj tak
aby si mi takto veľmi
už nikdy viac
chýbať
nemusel

2017; Mavis Agony

piatok, 5. mája 2017

rúti sa vlak

čo by bolo, keby TO
bolo jednoduchšie?
brzdíme rýchlik autom
airbagy sú naše mozgy
a tým pádom
žiadne nie sú

2017; Mavis Agony

streda, 3. mája 2017

svetový výbuch

pred očami mi tancuje napätie atmosféry
kyslík sa bije s oxidom uhličitým
chemické reakcie vo mne - mimo mňa
ľudia príliš kategorizujú
jedno milujú a na druhé serú
a potom vyjdu na ulicu vraj
ukončíme vojny, deštrukcia nie je cesta
a samy sa ničia
bijú pijú eventuálne prežívajú
oni necítia čo cítim ja
nie je na to kategória
na tie bitky svedomia kúsky zdravého
myslenia, XS cítenia
začnem radšej fotosyntetizovať
a bude zo mňa ignorant

2017; Mavis Agony

sobota, 29. apríla 2017

Už ťa beriem seriózne

Myslela som si, že
najkrajšou vecou, 
akej som sa kedy 
v živote dopustila,
bolo priznať si, že ťa 
ľúbim. Priznať to nahlas 
a usmievať sa pritom. 

Paradox nastal, aha:
najkrajšej veci vo 
svojom vlastnom živote
som sa nedopustila ja,
ale ty. Keď si to priznal
nahlas a usmial si sa pritom,
vraj: aj ja ľúbim,
teba. 

Nestopneme čas
ako taxík v sobotu 
nadránom? 

piatok, 28. apríla 2017

Hranica dospelosti

Keby som mohla zmoknúť
a všetko by sa tým pádom začalo odznova,
postavila by som sa pod odkvapovú rúru
nech to mňa stečie medzi potkany do
pofidérnych kanálov,
tie moje pofidérnosti
nezrelosti
neznalosti
zbabelosti.
Nechcem byť pripravená,
ja to neviem. Asi stále sedím v
rýchliku a odmietam si pripustiť,
že som prespala svoju stanicu
a teraz idem niekam preč,
kde skoro nikdy neprší a ja
nemôžem začať odznova kedykoľvek
sa budem cítiť príliš unavená.
Sedím teda v kupéčku
robím to, čo považujem za správne
a dúfam v najlepšie.
Prežijem.

2017; Mavis Agony

nedeľa, 16. apríla 2017

Na pamiatku


Kriticky si sa pozrela na moju ľavú ruku, teda vlastne dlaň. Na miesto pri koreni palca. Bola tam jazva veľká ako hlavička žeravej cigarety, ktorá kedysi zhorela na mojej dlani a moja koža na tom mieste zoškvrčala ako cibuľa hodená do oleja.
"To bolo vtedy, keď mi prvýkrát povedal, že ma ľúbi," začala som pomaly, bez toho, aby si sa niečo musela pýtať. "Je to smiešne, lebo on vlastne ani nepovedal, vieš čo, ľúbim ťa, ale bol k tomu tak strašne blízko. Bál sa, ale on zavolal, keď som nebola s ním a chcel vedieť, či poznám synonymum od slova mám ťa rád. Lenže obidvaja sme mali tri promile, každý pritom na inej strane mesta. Chcela som sa ráno zobudiť a pamätať si na to, čo sa stalo. Tak som skúsila, či ohorok z cigarety naozaj premení kúsok kože na kúsok ničoho. Neviem, ako veľká by bola by tá jazva, keby ma niekto v tom sebavypaľovaní nezastavil. Ale keď som sa ráno zobudila a uvidela čierny ohorok na ruke, bola som si istá, že ma má naozaj rád, teda minimálne ma mal rád, keď mal v sebe tri litre karpatskej a ja pollitra vodky. Milujem tú jazvu. Je to najkrajšia vec na mojej ľavačke."
Pousmeješ sa. A ja sa usmejem tiež, lebo metamorfóza pokožky mi nikdy predtým nepripadala vtipnejšia. 

sobota, 25. marca 2017

Kde bolo, tam bolo

Bol 10. marec
a ty si tam zrazu stál
ako prízrak priamo z mojej hlavy.
Počkaj, si to fakt ty
alebo to len tie vodkové výpary
vlastného dychu
ma nútia vidieť tvojich 178 centimetrov?
Objímeš ma, precitnem,
cítim ľudské teplo
tak predsa nie si výplod
mojej chorej mysle.
Sadneme si, nikotín vypĺňa medziľudské priestory
medzi nami,
našimi aortami,
myocardami.
Dusíme city a dúfame v najlepšie
pre nás oboch, ale
kto, dočerta, sa má vyznať v
citoch-po-citoch?
Aj bez slov som tvoja
Ty si to vedel, vravíš
ľúbim ťa, a teraz to už môžem priznať.
A potom ti povedia, že rozprávky nie sú.
Samozrejme že sú, také naše malé, tiché, krčmové
keď skáčeme z poobedia do večera
z kamarátstiev do vzťahov
od stavov ku stavom.
Milujem ťa, mám ťa rada,
už to nie je ekvivalent.
Konečne

2017; Mavis Agony